Mlynica · Pod Tatrami
Niektorí ľudia po sebe zanechajú stavby.
Iní zmenia spôsob, akým sa na miesto pozeráme.
Na začiatku nebol projekt.
Bola tu krajina.
Otázkou nebolo, koľko sa sem zmestí stavieb. Otázkou bolo, koľko života tu dokážeme zachovať.
Najskôr sa učil stavať budovy.
Potom sa začal pýtať, čo po nich zostane.
Ondrej Zoričák
Päť percent pre stavby.
Deväťdesiatpäť percent pre priestor, ktorý zostane žiť.
Najväčším luxusom nie je dom. Je ním krajina, ktorú sme sa rozhodli nezastavať.
Väčšina domov chce byť videná.
Tieto majú jedného dňa zmiznúť medzi stromami.
Potom vznikla škola.
Nie preto, aby sa deti učili o svete. Aby sa učili priamo v ňom.
Príroda tu nie je miesto na prestávku. Je ďalším učiteľom.
Strom je zvláštny projekt. Pracujeme na ňom dnes. Jeho najväčšiu hodnotu však dostane niekto iný.
Nie všetko, čo vytvárame, musí patriť nám.
Skúsenosť nemá zmysel, ak ju iba opakujeme.
Každý ďalší projekt musí niesť menej našich chýb a viac toho, čo sme sa naučili.
Poľana nie je pokračovaním výstavby. Je pokračovaním učenia.
Dobrá technológia na seba neupozorňuje.
Potichu sa stará, aby miesto mohlo fungovať.
Ondrej Zoričák
Nestavia iba to, čo sa dá dokončiť počas jedného života.
Tvorí miesta, ktoré čas dokončuje.
Raz tu budú stáť ľudia, ktorí sa ešte nenarodili. Nebudú vedieť o všetkých rozhodnutiach, ktoré vznikli pred nimi. Budú však žiť v ich dôsledkoch.
Budúcnosť nevytvárame pre seba.
Iba jej pripravujeme miesto.
